Je islam chorobou, alebo postihnutím?

Samozrejme, začnem svojou srdcovou témou, vojnou svetov a kultúr. Ako píše Pablo na D-Fense, islam drví Európu.

D-fens k tomu dodáva svoju interpretáciu, prečo vôbec nastala taká situácia – je to odlišný postoj k humoru, irónii a podobným veciam. My Európania dakedy humorom (aj primitívnym) a smiechom (či posmechom) reagujeme aj na veci, na ktoré príslušníci iných, nám cudzích kultúr reagujú záchvatmi zúrivosti. Smiech je občas aj prejavom bezmocnosti.

Nemám čas a najmä chuť čítať diskusné fóra tuto na Stanici ani inde, už to pre život nepotrebujem, ale k niektorým článkom sa občas nechám premôcť zvedavosťou. Týka sa to najmä článkov o arabskom vyčíňaní po uverejnení tých karikatúr. Najviac sa mi páčia diskusné príspevky, ktorých pôvodcovia sa nám usilujú vsugerovať, že to patologické šialenstvo je vecou úzkej skupinky Arabov, zatiaľ čo drvivú väčšinu islamského sveta tieto veci nechávajú chladným, a že len poplašení Európania čosi blúznia o strete kultúr. No jasne, Arabi a moslimovia vôbec boli vždy vysmiati jasní pohodári so zmyslom pre suchý humor a iróniu, zatiaľ čo my Európania – ako vždy – zbytočne stresujeme! Ako napríklad predposratý Javier Solana, vysoký predstaviteľ Európskej socialistickej únie, ktorý v rektálnom alpinizme voči mohamedánom prekonal všetky mysliteľné hranice zníženej sebaúcty.

Petr Žantovský rekapituluje celú kauzu a pýta sa, či je islam chorobou.

Keď som už pri tom Blízkom východe, islamské pamiatky považujem z estetického hľadiska za nesmierne krásne a malebné, a tiež mám rád tajomný svet rozprávok z tisíc a jednej noci, ale nikdy v živote - opakujem: nikdy, ani keby mi za to zaplatili - by som nešiel na dovolenku alebo čo len pracovnú cestu do nejakej krajiny, kde žijú mohamedáni v množstve väčšom ako malom, teda napríklad v Paríži (i keď na môj vkus je ich aj tam už akosi priveľa). Nerozumiem ľuďom, ktorých túžba vidieť na vlastné oči pyramídy, Zlatý roh, alebo Marakéš je taká silná, že sú schopní ísť za vlastné peniaze do Egypta, Turecka, či Maroka. Potom sa čudujú, keď sa im stane to, čo nešťastníkovi z tohto článku.

Poviem na rovinu, že sa mi v mozgu nevyvinuli centrá, ktoré našincovi obvykle slúžia na to, aby cítil škodoradosť, ale aj tak som si po prečítaní článku povedal: „No načo sa tam sral?“

Týmto končím dnešné mohamedánske okienko.

Zaujala ma spomienka skúšobného pilota na to, ako zalietaval Blackbirda, teda slávne výzvedné lietadlo SR-71.

Považujem sa skôr za netechnický typ človeka (aj napriek tomu, že pre priateľov vykonávam inštalácie a nastavenia systémov domáceho kina a tiež viem nastaviť televízor za rámcom používateľského návodu, pomocou servisného menu), ale vyrastal som v blízkosti fabriky (dnes už neexistujúcej novoveskej tehelne) a veľkej železničnej stanice (v Novej Vsi bolo veľké zoraďovacie... akože sa to spisovne po slovensky... nádražie), takže ma po celý život sprevádza fascinácia industriálnymi priestormi a veľkými strojmi (lokomotívami, lismi, kompresormi, sušiacimi komorami, vypaľovacími pecami atď.). Viete si iste predstaviť, ako som zajasal, keď som sa dozvedel o výstave fotografií Václava Jiráska, venovanej tzv. chrámom práce (teda industriálnym priestorom) a ich osadenstvu. Najviac sa mi páčia jeho portréty robotníkov v plnej zbroji, pripomenulo mi to časy, keď som aj ja tak vyzeral – v 80. rokoch ako zamestnanec Slovnaftu. Najviac sa mi páči úbor na tejto fotografii, lebo mi pripomína kozmonauta z nejakého starého sci-fi filmu zo 60. rokov. Výstava Industria v pražskom Rudolfine (či skôr Rudolfinume?) potrvá až do 30. apríla a už som dohodnutý s priateľkou, že sa na ňu rozhodne pôjdeme pozrieť. A ak tam náhodou máte namierené 29. apríla podvečer, tak sa možno uvidíme.

A keď už budeme v Prahe, rozhodne si nedáme ujsť ani túto atrakciu – plavbu džunkou po Vltave!

Zvyšok už len telegraficky:

Rozhovor s Richardom Krajčom zo skupiny Kryštof.

Článok o Janovi Nedvědovi, sexuálnom štvancovi.

Esej o filme Abela Ferraru Bad Lieutenant (môj obľúbený film).

Čo by bolo, keby bola Bratislava lesom?

Ako kúpiť čerstvé zavináče?

Peter Pišťanek  viac od autora »