Homofób – nový triedny nepriateľ

Keďže americký imperialista a jeho verný agent, pásavka zemiaková, už nemajú adekvátnu mobilizačnú schopnosť, európska ľavica si našla nového bubáka. Je ním takzvaný „homofób konzervatívny“, hojne sa vyskytujúci najmä v Poľsku.

Diskriminácia Poľska
Európsky parlament v uplynulých dňoch schválil už druhú rezolúciu proti homofóbii v EÚ. Dôvodom je snaha poľskej vlády zakázať propagovanie homosexuality. Proti sa postavili len poslanci EPP-ED a UEN, pričom na dokumente sa vybláznil najmä predseda socialistickej frakcie, Martin Schultz, ktorého Silvio Berlusconi kedysi trefne prirovnal ku kápovi z koncentráku a najslabší český premiér v dejinách, Vladimír Špidla.
Únia by vraj mala zakročiť voči Varšave, najmä proti účasti Ligy poľských rodín vo vládnej koalícii. Ďalej by všetky členské štáty mali zo svojich právnych poriadkov odstrániť zákony, ktoré diskriminujú páry rovnakého pohlavia. 17. máj by mal byť ustanovený ako Medzinárodný deň boja proti homofóbii a európske krajiny by mali sprísniť antidiskriminačnú legislatívu. Európske inštitúcie by mali dôslednejšie dozerať na jej vynucovanie. Podľa Schultza by dokonca voči Poľsku mali byť zavedené sankcie.

Celý ten humbug je smiešny. Ak môže v EÚ fungovať totálne voľnomyšlienkárske Holandsko s všemožnými privilégiami pre „sexuálne menšiny“ vrátane politickej strany pedofilov, takisto tu má mať miesto aj konzervatívne Poľsko s alternatívnym prístupom. Vývoj ukáže, ktorá cesta má väčšiu perspektívu.
Znepokojujúci nie je ani tak pripravovaný poľský zákon ako obskúrny termín „homofóbia“, ktorý v ľavicovo-liberálnom eurospeaku zahŕňa čokoľvek od posielania gayov do koncentrákov až po nesúhlas so zákonným zvelebovaním tejto úchylky. Je to niečo podobné, ako keď socialisti označujú legitímne konzervatívne, ba dokonca niekedy aj klasicko-liberálne názory za fašistické. Samozrejme, keď protivníka v debate označíte pojmom fašista, akákoľvek diskusia sa končí a on sa môže akurát tak vyviňovať, že fašistom nie je. Podobne je to aj s homofóbiou.

Kto všetko je homofób?
Pojmy „homofób“ a „homofóbia“ sú nielen gumovými, ale aj veľmi mladými slovami. V Slovníku cudzích slov z roku 1997 sa napríklad nájsť nedajú. Je tam len „homofónia“, čo bol sólový spev v starovekom Grécku, ktorý jednohlasne sprevádzal zbor.
Vo Wikipédii je „homofóbia“ zadefinovaná ako „iracionálna obava alebo averzia, prípadne diskriminácia homosexuality alebo homosexuálov“. Keď som si to prečítal, najskôr som si odľahčene vydýchol. Podľa tejto definície totiž väčšina konzervatívcov nie je homofóbna. Naše obavy sú postavené na racionálnych argumentoch a väčšinou sa netýkajú ani tak samotných homosexuálov ako profesionálnych aktivistov, čo nebojujú proti zákonnej diskriminácii gayov a lesbičiek (tá v slovenskom právnom poriadku ani neexistuje), ale za ich privilégiá.
Takisto názor, že heterosexuálny životný štýl, ktorý predsa len slúži zachovaniu ľudského rodu, je hodnotnejší ako homosexuálny životný štýl, ešte neznamená nenávisť voči konkrétnym gayom. Ak je konzervatívec náhodou aj kresťan, katechizmus ho zaväzuje, aby k takýmto osobám pristupoval s rovnakou láskou k blížnemu, s akou by mal pristupovať ku každému. Bohužiaľ, práve mnohí ideológovia homosexualizmu sú vo svojich verejných aktivitách motivovaní iracionálnou nenávisťou voči náboženstvu a tradičným hodnotám.

Je zrejmé, že najväčšími nepriateľmi slovenských homosexuálov nie sú konzervatívci ako Vladimír Palko, ktorí sa vo svojich článkoch snažia dôsledne rozlišovať medzi homosexuálmi, homosexualitou a ideológiou istej záujmovej skupiny. Problémom sú skôr ľudia, čo si neberú servítku na ústa. Taký Slota povie rezolútne fuj a nejakého rozlišovania sa u neho človek nedočká.

Homofóbia ako prirodzený inštinkt
„Homofóbia“ sa však definuje aj ako averzia. Veľa ľudí ju odmietne ako celok, úplne reflexívne, podobne ako predseda SNS. Je to o predsudkoch? Sú takíto ľudia psychicky narušení? Určite nie!
Za Brežneva sa ľudia zatvárali do psychiatrických liečební, lebo sa tvrdilo, že človek, ktorý nechápe výnimočnosť myšlienky socializmu, musí byť duševne chorý. V súčasnosti sa homofóbia stále menej chápe ako predsudok a stále viac ako psychická porucha. Pritom pravda môže byť nielen iná, ale presne opačná. Inštinktívna mužská averzia voči predstave dvoch bozkávajúcich sa alebo súložiacich mužov môže byť skôr zdravou heterosexuálnou reakciou.
Mnohým ľuďom sa môže zdvíhať žalúdok aj pri predstave rôznych výstredných sexuálnych praktík – a to bez ohľadu na pohlavie aktérov. A čo? Majú sa teraz všetci tváriť, že im to odpudivé nepripadá len preto, aby ukázali, akí sú osvietení, politicky korektní a tolerantní?

Keď nedávno do kín dorazil film 300 o Sparťanoch, ktorí hrdinsky bránili pred Peržanmi Termopyly, noviny New York Times filmu vyčítali homofóbiu pre mimovoľne utrúsenú poznámku spartského kráľa o „aténskych milovníkoch chlapcov“. Kádrovať takýmto spôsobom knihy a filmy sa medzičasom stalo na Západe zvykom. V súčasnej relativistickej spoločnosti je dovolená maximálne tak diskusia o tom, ako sa dopracovať k pozemskému raju tolerancie a menšinovej citlivosti. Samotná cesta sa už spochybňovať nesmie. Inak okamžite nastúpi myšlienková polícia.

Nie je vylúčené, že sa raz vráti doba, keď budú gayovia posielaní do lágrov na „preprogramovanie“. Nebudú to však konzervatívci, kto ich tam pošle, ale niekto oveľa „homofóbnejší“. Slobodná civilizácia sa dá udržať pri živote, len pokiaľ existujú dostatočné mantinely medzi súkromnou a verejnou sférou. Ja osobne by som napr. nemal problém pracovať s homosexuálom, lebo pri väčšine zamestnaní nie je sexuálna orientácia agendou dňa. Ak sa rešpekt k súkromiu dodržiava, ľudia o sexuálnych preferenciách toho druhého nemusia nič vedieť. Horšie je, keď sa mantinely medzi súkromnou a verejnou sférou búrajú. A dnes ich búrajú práve homosexuálni aktivisti.

Ak však svoju spálňu ťaháte do politiky, nemôžete sa potom sťažovať, že politici vám tam začnú chodiť ako na korzo. A nie vždy prídu so zmenami podľa vášho vkusu. Profesionálni gayovia, ktorí si zo svojej orientácie urobili výnosnú živnosť, nahovárajú spoločnosti, že bojujú za slobodu. V skutočnosti je to presne naopak. Ohrozujú slobodou tým, že politizujú sex. Nakoniec sa im tento prístup možno vypomstí.