A udavač pôjde do Západného Nemecka

Vo Vysokých Tatrách v hoteli Morava organizujú retro pobyty v duchu rekreácií ROH. Na prvý turnus sa prihlásilo 90 záujemcov z Česka. Z Prahy do Popradu bol vypravený vozeň ozdobený vlajkami ROH. Pri hoteli ich odborárskymi piesňami privítali pionieri. Rekreantov čakali hromadné prechádzky, večere, spoločenské večierky, posedenia a o siedmej ráno zobúdzanie odborárskou piesňou.

Netuším, ako boli prví rekreanti spokojní a či ich vzrušené očakávania organizátori naplnili, ale okamžite, ako som si túto správu prečítala, spomenula som si na poviedku Milí organizátoři z knihy Thomasa Gunziga Něco bylo ve tmě, co nebylo vidět. V tej poviedke sa hlavná hrdinka Minitrip zúčastňuje organizovanej dovolenky do koncentračného tábora. Má to byť pôvodne happening v historizujúcom štýle, postupne sa však retro romantika mení na nočnú moru. Účastníci sa podrobujú výsluchom, mučeniu, núteným prácam a permanentnému buzerovaniu. Niet úniku. Chceli ste retro? Máte ho mať! Kompletne a nie len vybrané atrakcie.

Ak sa už niekto dá na romantickú retro rekreáciu ROH, tak by to malo byť tiež kompletne a do dôsledkov, nielen s príjemnými spomienkami na časy, keď mlieko stálo dve koruny a celá rekreácia dvesto. K tomu neoddeliteľne patria aj ďalšie veci, ktoré zakryl milosrdný spomienkový optimizmus. Netreba hneď myslieť na najhoršie a urobiť im z rekreácie ROH gulag, Pankrác či koncentrák, iba domyslieť celú ROH akciu skutočne do dôsledkov.

Hneď som sa vžila do kultúrneho aj ideového referenta a začala túto myšlienku rozvíjať. V prvom rade by som všetkým zobrala už vo vlaku mobilné telefóny a pre istotu, nech si rebelanti nemyslia, že ma prekabátia, by som v hoteli a okolí zariadila nedostupnosť všetkých mobilných operátorov. Zvlášť mimoriadnu radosť by mi urobilo odobratie digitálnych fotoaparátov a pridelenie starej dobrej ruskej Smeny s jediným filmom značky ORWO. Kto nepremýšľa vopred o kompozícii záberu a o tom, čo sa oplatí odfotiť, aby sa zmestil na 36 políčok filmu, nech nefotí vôbec.

Účasť na všetkých organizovaných akciách by bola povinná, žiadne ulievanie a vyspávanie. Nedodržanie by sa trestalo zákazom pozerania televízie. Teda tých dvoch programov, ktoré by som im tam vyskladala z Ficových a Tomanovej tlačoviek, regionálneho spravodajstva, archívnych inscenácií zo Zlatého fondu STV, ruských vojenských veľkofilmov, pridala by som ešte nejaké dychovkové programy a nech nežeriem, aj Veľkú cenu Eurovízie.

V bufete by bolo lacno, ale na výber len žltá malinovka, keksy Marína a borovička, ale tá len po desiatej hodine. Bufet by sa zatváral pred večerou. Pivo len k jedlám. Víno len v reštaurácii, na výber červené (Sviečka) a biele (Bakchus), oboje pančované. Jedlo by sa podávalo mierne studené, hromadne, žiadne vegetariánske či bezlepkové kratochvíle by sme nestrpeli. O desiatej večierka.

Keď som došla v úvahách až sem, uvedomila som si, že aj toto sú len také drobné kozmetické nepríjemnosti, ktoré sa dajú pretrpieť, a dokonca sa ešte stále dajú brať nostalgicky a s humorom. Ako však navodiť tú hnusnú šedivú atmosféru rovnostárstva, bezperspektívnosti, strachu, podozrievania, nezaslúžených výhod a drobnej závisti? Napadli mi len dve veci: losovanie úloh a súťaž o dostatočne hodnotnú cenu.

Asi takto. Pri príchode by si každý vylosoval svoju rolu. Napríklad agent ŠtB, spolupracovník, funkcionár závodného výboru ROH, KSČ, SZM, robotník-stachanovec, bývalý novinár – vyrazený straník živoriaci ako referent v okresnom kulturáku, kulak – momentálne honeľník v JRD a továrnik, toho času kurič. Každý by dostal ubytovanie a výhody (lepší stôl, väčšie porcie, podpultové tovary ako whisky či kokakola) podľa významnosti svojej roly. Tým by sa hneď v úvode zabezpečila drobná závisť a nenávisť a vhodná pôda pre donášanie, ohováranie a intrigy.

Zároveň by si jeden z účastníkov vylosoval úlohu disidenta – tajného dopisovateľa Slobodnej Európy, ktorého treba odhaliť. Ten, kto by ho odhalil, vyhral by vysokú finančnú čiastku alebo zájazd do kapitalistickej cudziny. Ak by ho nikto neodhalil, zájazd by zhrabol disident.

Nemám to ešte celkom domyslené, ale už sa mi to začína rysovať. Možno to napokon predám nejakej televízii ako reality show.