Volali ma Olovený kráľ

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Kedysi sa hovorilo, že baba, ktorá dá chlapovi na prvom rande, je štetka. Časy sa podľa všetkého zmenili, pretože teraz sa vyskytuje názor, že sex na prvom rande môže byť výhodný pre ďalšie budovanie vzťahu. Pre budovanie ďalšieho vzťahu, to by som ešte pochopil, ale pre ďalšie budovanie (toho konkrétneho) vzťahu, neviem-neviem. Tým však rozhodne nechcem povedať, že to treba naťahovať donekonečna ako gumu na trenírkach. Všetko má svoj tajming, ale to prvé rande sa mi nezdá, ak teda akože chceme vzťah a nie nezáväznú jednorazovku.

Mám rád režiséra Ridleyho Scotta, a to od konca 70. rokov, keď som prvýkrát videl jeho kozmický horor Votrelec. Páčia sa mi všetky jeho filmy (s výnimkou G. I. Jane, Thelmy a Louise a Bielej smršte) a po filmárskej stránke sa mi páčilo aj Kráľovstvo nebeské. Po ideovej stránke sa mi ten film už nepáčil, hoci len tým, ako nechutne hral na nôtu multi-kulti, navyše pozitívne postavy urobil z kolaborantov s mohamedánmi, zatiaľ čo z templárov a johanitov urobil vyvrheľov. Ako to bolo s križiackymi územiami vo Svätej zemi naozaj?

Zomrel bývalý kozmonaut Walter Schirra. V šesťdesiatych rokoch patril k priekopníkom pilotovaných letov do kozmu a absolvoval lety v rámci všetkých troch základných programov NASA pred letom na Mesiac (Mercury, Gemini a Apollo). Ako člen posádky Apolla 7 začal (po smrteľnej katastrofe Apolla 1 a bezpilotných letoch lodí Apollo 2 až 6) zrýchlenú sériu testovacích letov, ktoré vyvrcholili pristátím Apolla 11 na Mesiaci.
Zatiaľ ešte umierajú kozmonauti na Zemi (do toho rátam aj kozmické tragédie, ku ktorým zatiaľ vždy došlo pri pristátiach), ale keď sa začne lietať k vzdialenejším planétam, prípadne dlhodobejšie žiť na palube kozmických korábov, bude sa aj umierať. Ako sa dá zbaviť mŕtvoly vo vesmíre?

Povie tu niekomu niečo meno Manfred von Richthofen? Bol nemeckým stíhacím esom z prvej svetovej vojny, lietal na trojplošníku Fokker DR-I zafarbenom sýtou červenou farbou. Padol na sklonku vojny, dodnes nie je jasné, či ho zostrelil britský stíhač, alebo pešiak puškou zo zákopu. Dosť ponižujúce, nie?

A ako je to s nemeckými ľavičiackymi teroristami, ktorých v 70. rokoch zavreli na doživotie za chladnokrvné vraždy? Ich niekdajší komplici a sympatizanti (napr. Daniel Kohn-Bendit alebo Joschka Fischer) zastávajú významné posty v administratíve SRN a EÚ, takže sa hovorí o omilostení týchto vyvrheľov. Ak ich náhodou pustia na slobodu, verím, že to nebude nadlho a že sa o nich niekto postará. 

Počas vojenčiny 1981 – 1982 som mal rôzne lichotivé i nelichotivé prezývky, ale na jednu som bol obzvlášť hrdý: Olovený kráľ. Nie pre svoju hmotnosť (vtedy som vážil ďaleko menej ako dnes), ale pre kšefty, ktoré som mal s olovom. Kúsok od autoparku (VÚ 5963 v Lešanoch) som náhodou objavil jamu, kam celé generácie vojakov základnej vojenskej služby vyhadzovali staré autobatérie. Poklad bol prikrytý vrstvou lístia. Keď som lístie odstránil, naďabil som – bez preháňania – na olovenú baňu. Ako proviantný skladník som mohol vypisovať jazdné rozkazy, takže postupne sme do benešovských Zberných surovín vyviezli niekoľko ton olova (kilo sa vtedy vykupovalo, myslím, za 5 Kčs). Za utŕžené peniaze som nakúpil alkohol a robili sme večierky. Mám čisté svedomie – išlo o olovo doslovne vyhodené, ktoré dokonca mohlo byť aj vážnou hrozbou životnému prostrediu (pár metrov od mojej „olovenej bane“ tiekla rieka Sázava), takže som ho de facto zachránil. A svoju vtedajšiu životnú úroveň tiež. Ako fungujú záchrancovia farebných kovov dnes?

A na záver interview s mojím obľúbeným gitaristom Petrom Jandom. Pred veľa rokmi som aj ja s ním urobil jeden rozhovor, ak máte záujem, môžete si prečítať.